“Som v pasci. Niet dňa, aby som si to neuvedomil,“ tvrdí Marián z Nálepkova. „Musím sa vymaniť z osady,“ donekonečna si v duchu opakuje, ale nevie, ako na to.
Nesmierne ho mrzí, že žije v ošarpanej bytovke bokom od ostatných domov obce. V bloku je špinavá, zdevastovaná spoločná chodba a schodisko, v okolí sú odpadky a jeho susedom to neprekáža.
„Už som povedal aj starostovi, že kým v tomto štáte budú segregované osady, Rómovia sa nezmenia,“ hovorí so zápalom.
Marián má so ženou dve deti. S chlapcami sa denne učieva a obaja majú v škole dvojky, trojky.
Pochádza z ôsmich súrodencov a všetci žijú nablízku. Matka býva v inej nálepkovskej osade. Keď mal dva a pol roka, zomrel mu otec. Matka sa s deťmi trápila v malej drevenej chatrči zväčša sama, občas si doviedla nejakého muža.
Veľakrát hladovali.
Keď mal Marián šesť rokov, zobrali ho spolu s ďalšími tromi súrodencami do detského domova v Spišských Vlachoch.
Oproti tomu, čo dovtedy poznal, žil v luxuse. Už v prvej triede mu učenie šlo výborne a preradili ho do vyššieho ročníka. Mama nikdy nevidela jeho vysvedčenie s jednotkami, nikdy sa naň nepýtala a on nevidel dôvod, aby jej ho ukazoval. Keď došli deti na prázdniny, jej hlavnou starosťou bolo, aby ich nakŕmila. Nie vždy sa jej to podarilo.
Počas pobytu v detskom domove získal výučný list a do osady sa už nechcel vrátiť. Príbuzní ho prehovorili a dosiaľ ho mrzí, že dal na ich slová. Štyri roky si z osady nevedel nájsť žiadnu prácu, živoril a hneval sa sám na seba, že vychodil zlý učebný odbor. Potom sa vybral do Čiech na stavby, kde raz výplatu dostal, inokedy nie, ale aspoň niečo zarobil. Na stavbách skúšal šťastie aj v Slovinsku.
Istý čas sa mu zablyslo na lepšie časy – cez projekt robil asistenta v škole.
„Do tej práce som sa zamiloval. Mal som pocit, že je pre mňa tá pravá,“ vraví. Počas tohto obdobia si začal dopĺňať vzdelanie a štúdium mu šlo veľmi dobre. Po štyroch rokoch sa však projekt skončil. Zase ostal bez roboty, nemal už peniaze ani na školu a musel ju nechať.
„Žiaľ, nerysuje sa mi žiadna príležitosť,“ sťažuje sa. Dni trávi hlavne so svojimi deťmi, stále čosi vylepšuje v byte a chodieva na aktivity do komunitného centra. To je jediné miesto, kde, ako vraví, sa má s kým pozhovárať. Kým fungovala obecná knižnica, bol jej pravidelným návštevníkom. Je sčítaný, rozhľadený, prežíva radosť zo svojich detí, ale zároveň aj smútok z toho, že s nimi stále trčí v osade a nevidí východisko.
Tento príbeh vyšiel pôvodne v publikácie Andal o Dživipen, ktorý vydala organizácia ETP Slovensko v roku 2011. Publikáciu si môžete prečítať na tomto linku.
Odvtedy sa v Mariánovom živote veľa nezmenilo. Dosiaľ je v pasci – v osade, v ošarpanej bytovke a nemá prácu, hoci ju hľadá. Pracoval len v rámci aktivačnej činnosti a deväť mesiacov ako pomocný robotník v obci. Už len s nostalgiou spomína, ako sa našiel v práci asistenta učiteľa.
Projekt ukázal Mariánovi cestu, odkryl mu možnosti a všetkých presvedčil, čo dokáže. Ale, zdá sa, že v konečnom dôsledku bol márny.
Ako keď jediný raz dáme decku sladký cukrík, aký už nikdy nedostane, darmo po ňom túži, plače, hnevá sa.
Žiaľ, projektová „ochutnávka“, úspešne overená neziskovou organizáciou, nie je u nás dostatočný dôvod, aby sa osvedčený nástroj sociálnej práce uviedol do praxe. Zaujíma niekoho, že napríklad v tomto prípade konečne umožnil uplatniť sa aj človeku, ktorý už ako dieťa za prvý rok školskej dochádzky zvládol dva ročníky? Kde by už asi bol, keby pochádzal z iných sociálnych pomerov?
Chceli by ste pomôcť, aby rómske deti mali lepšiu budúcnosť? Online mentorujte ich vďaka - http://schopnedeti.sk
Sledovať aktivity ETP môžete aj na FB - https://www.facebook.com/etpslovensko/